Deväťdesiat minút v nebi (recenzia)

Autor: Peter Sasák | 27.3.2011 o 21:55 | (upravené 27.3.2011 o 22:06) Karma článku: 8,67 | Prečítané:  2682x

Zomrel 18. januára 1989. Prikryli ho plachtou, aby nepútal pozornosť okoloidúcich. Po smrti išiel rovno do neba. Potom na miesto nehody prišiel istý baptistický kazateľ. Vedel, že je mŕtvy, ale aj tak podišiel k jeho bezduchému telu a modlil sa za neho. Boh modlitby toho človeka vypočul...

Zdemolované auto, z ktorého vytiahli DonaZdemolované auto, z ktorého vytiahli Dona

 

Takto sa začína najneuveriteľnejší príbeh, ktorý som kedy čítal. Napriek tomu, že ako autor knihy 90 minút v nebi sa uvádza Don Piper, knihu na jeho žiadosť napísal Cecil Murphey. Môžem povedať, našťastie. Z knihy je cítiť, že ju písal skúsený spisovateľ biografií, a preto sa z toho nestal len nudný opis, hoci som to očakával. Podklad nebol zlý a potenciál sa využil.

V dnešnom svete sa nájde mnoho ľudí, ktorí umreli a vrátili sa späť vďaka lekárom, niektorí rozprávajú o posmrtných zážitkoch, ale málokto bol vyhlásený za mŕtveho v zdemolovanom vraku auta na celú poldruha hodinu a doslova vstal z mŕtvych bez oživovania záchranárov. No, ešte menej ich tvrdí, že boli naisto v nebi. Don nevidel žiaden film svojho života, nestál pred žiadnym súdom, neprešiel tmavým tunelom, ani nepočul volanie svojich zosnulých blízkych, iba sa dostal pred nebeskú bránu.

Na Zemi ho vyhlásili za mŕtveho a auto prikryli plachtou, aby nepútal pozornosť. Napriek tomu prežíval najkrajší zážitok svojho života – v Nebi.  Po smrti sa vrátil do života, rok rozmýšľal, prečo sa musel vrátiť a túžil dostať sa späť do neba, lebo kvôli zraneniam veľmi trpel. Napriek tomu o svojej skúsenosti nerozprával takmer rok. Trinásť mesiacov strávil na posteli a hľadal odpoveď, ďalšie smerovanie svojho života, niečo, čo by mu vysvetlilo prečo.

Kniha nádherne opisuje radosť jeho rodiny, že prežil a aj jeho depresie a utrpenie, ktoré mu potom ukázalo, kde môže ľuďom najviac pomôcť. Osud Dona dáva nádej aj iným, ktorí prežili ťažké nehody a nebudú nikdy schopní sa úplne vrátiť k svojmu normálnemu životu. Opisuje, ako začal ľudí, ktorí museli podstúpiť rovnakú bolesť a dlhodobé liečenie, navštevovať a pomáhať im, lebo väčšina si myslela, že nikto si nevie ich bolesť predstaviť a rovnako ako si to myslel aj on počas svojej liečby. Niekoľkým svedectvo pomohlo, aby sa zmierili so smrťou, iným pomohlo vyrovnať sa s osudom a mnohým dodalo silu umrieť dôstojne a s vierou v nekončiaci život.

Čakal som ostré svetlo, tunel, niečo o čom som už predtým počul, ale v podobe tejto knihy som dostal niečo jedinečné – svedectvo niekoho, kto si je istý, že je život po smrti, niekoho, kto na druhej strane bol. Pripravoval som sa na dlhé náboženské kázne, nudné presviedčanie čitateľa, že jedine tento autor má pravdu, neustále vykrikovanie – „stal sa zázrak!“ No všetko toto sa dostalo do pozadia a mal som pred sebou neuveriteľný príbeh, v ktorom na mňa nikto netlačil, aby som uveril, príbeh, ktorý opisoval utrpenie, beznádej a nakoniec nájdenie nového zmyslu života.

Knihu som doslova zhltol a užíval som si jej ľahkosť podania a zároveň som sa učil. Donov príbeh je jedinečný, dokáže priniesť nádej i uistenie pre mnohých, ktorí vidia smrť ako koniec. Teším sa, že som si ho prečítal.

„Môžete niekoho stratiť, ak viete, kde je?“ pýta sa a ja už spokojnejšie zaspávam s odpoveďou, „nie.“

Ďalší dôkaz, že najneuveriteľnejšie príbehy nevymýšľajú spisovatelia, ale život sám.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?